Básnička 364

Keby si tak ležal pri mne, keď zaspávam,
keby si bol pri mne, keď sa ráno zobúdzam,
keby som tak mohla cítiť tvoju blízkosť,
keby si ma ľúbil celú večnosť.
Ale ja som stále sama,
od večera až do rána,
myslím na teba deň čo deň
a to, že nie si so mnou je zlý sen,
vidím ťa, keď zavriem oči,
len pre teba plačem celé noci.
Už more slz mi tieklo po tvári,
ale vo mne stále iskierka nádeje žiari,
že možno raz ma budeš ľúbiť
a ja nebudem mať dôvod smútiť.
Ale čím viac si ma nevšímaš,
tým viac tá iskra vo mne vyhasína,
prestávam veriť, že ťa budem mať,
že ťa budem mocz obíjmať,
že sa budeš so mnou smiať
a ja ti budem môcť povedať
to najkrajšie slovo milujem
a naždy pri tebe ostanem,
že ma chytíš za ruku keď sa budem báť,
že ti pusu na dobtú noc môžem dať,
ale je to len nenaplnený sen
a ja každú noc trápim sa preň,
keď ťa vidím s inou
a viem, že nebudem tvojou jedinou, neviem ako dalej,
ako žiť bez nádeje malej,
ktorá sa v ten moment stratila,
keď iná tvoje pery bozkávala.
Chcela som to byť ja, kto by ťa obíjmal,
kto by ťa navždy miloval,
ale o tom môžem dalej len snívať
a budem sa musieť zo slzami v očiach dívať
ako si šťastný aj bez mojej lásky
a trápenie čoskoro vymením za vrásky
a tie mi ťa budú navždy pripomínať,
že som mohla žiť a naveky ťa milovať...